Vedomý rozhovor s Monikou

Pravidelná klientka plánovala kranio, ako vždy. Možno relax, ako niekedy dúfa. Avšak mala aktuálny konflikt so sestrou.

Začali sme sa rozprávať a pochopila som, že dnes to potrebuje inak.

Vystredila som sa teda, otvorila vedomie a nechala, nech sa deje, čo sa diať má.

Čoskoro jej systém začal zrkadliť môj stav a nahnevané slová sa začali meniť na pohoršené. Prúd slov sa začal spomaľovať.

Vtedy som začala klásť otázky. Tak ako mi prišli. Bez posudzovania klientky, či otázok.

Ako rozhovor postupoval, ukázalo sa, že ten dnešný konflikt je odrazom vzťahov z detstva. Dávno zabudnutých krívd z destva. Teda, hlavou zabudnutých. Ostali v podvedomí, ostali v bunkovej pamäti. 

Previedla som klientku uvedomením, že vtedy nevedela konať inak. Ona, ani jej sestra, ani rodičia. Je v poriadku cítiť emócie, aké cíti. Môže ich prežiť znova, ale už nemusí. Rozhodnutie je na nej. No dnes je už veľká. Dnes už vie byť oporou tomu malému dievčatku. Dnes sa už vie na to pozrieť inak. Cez tieto uvedomenia sa postupne uvoľnila, padlo aj pár sĺz. A vtedy dokázala odpustiť. Sestre to nebolo tak náročné. Hlavne sebe. Veď bola predsa staršia.

Po týchto odpusteniach sme sa vrátili do dnešného konfliktu. Uvedomila si, že je staršia, no nie je zodpovedná za svoju sestru. Už dokázala túto domnelú zodpovednosť pustiť. 

Sama bola prekvapená, aké bremeno z nej opadlo. Aká ľahká sa zrazu cíti.

Veľmi sa jej uľavilo.