Kranio, či skôr regres?

Ležím. Mám zavreté oči. Je mi mäkkúčko a teplúčko. Možno si dnes pospím. A vlastne, asi nie. Vnímam dupot koní. Pred očami vidím obraz jazdcov na koňoch (ako už pri viacerých príležitostiach, kraniách, meditáciách). Prestávam vnímať dotyky terapeutky, prestávam vnímať zvuky áut, ulice. Uvoľňujem sa. Nevnímam už ani miestnosť. Len dupot koní. Kde sa tu vzali? Tá, čo ma sprevádza kraniom povedala, že mám len pozorovať, tak pozorujem. Kde sa tu vzali? Zrazu je ich celé stádo. A kde som ja?
Po chvíli to už nevydržím, neviem si s tým poradiť sama. Začnem teda rozprávať. To mi pomôže dostať sa do toho obrazu hlbšie. Vidím to ostrejšie.
Kone sú fuč a vidím dievčatko na lúke, vyje veniec z lúčnych kvietkov. Je krásny. Dáva si ho na hlavičku.
A medzitým dupot koní, cval, brnenia. Rytmus.
Terapeutka sa ma pýta, aký pocit cítim. Pocit? Veď ja len nechápem a to mi vadí. Žiadne emócie predsa.
Ticho.
No je to naozaj divné, že to dievčatko na lúke sa pokojne hrá, pospevuje si a naokolo dupe stádo koní a ona nič.
To je tvoje vnútorné dieťa.
Vnútorne dieťa. Spustí sa lavína sĺz, plač, vzlykám. Úplne intenzívne a nečakane. Smoklím, akoby sa otvorila priehrada.
A čo jazdci?
Nič. Cválajú. Vidím, že jeden z nich si všimol to dievčatko. Nadviazal očný kontakt. Jemne natočil hlavu. Malé zaváhanie. Sekunda nepozornosti. Pád. Kone cválajú ďalej. Ušliapali ho.
Leží mŕtvy a ostatní dupú.
Prekvapí ma bolesť v lopatke.

A čo to dievčatko?
Nič. Akoby si ich nevšimla.
Kto je to? Bojovník. Dospelý chlap. Nič. Žiadna emócia k nemu. Trocha ma to desí.
To je tá tvoja odhodlaná časť, tá, čo ma cieľ a ide za ním, tvoj vnútorný bojovník.
Opäť ma nečakane prepadne plač, vzlykám. Umrela. Úplne som sa odpojila a tá moja bojovná časť umrela.
Je to tak silné. Plačem a plačem. Keď sa mi minú slzy, troška sa upokojím a začnem chápať. Úľava je až fyzická.
Jazdci zmizli, ostáva len ten mŕtvy. Dievčatko si ho všimlo. Vstáva. Ide za ním. Skláňa sa nad neho a oplakáva ho.

Ok, tak poďme do momentu, kedy sa to odpojenie stalo.

Obraz 1: Škôlka. Prídem. Deti ma bijú. Musím poslúchať. Nesmiem plakať.
Obraz 2: Škôlka. Vchádzam do triedy. Nešťastná bez mamy. Slzy na krajíčku. Chlapček ma medzi dverami udrie po hlave hračkou. Rozrevem sa. Učiteľka ma za to potrestá.

Prechádzame tieto obrazy podrobne, viackrát.
Naučila som sa, že nesmieš vybočiť, dav ťa udupe. Nesmieš plakať. Zaraď sa do davu!

Ok, je čas. Vráť sa na tú lúku.

Som spať na lúke. dievčatko sa hrá. Jazdec nadviaže očný kontakt. Ostatní tam už nie sú. Jazdec odbočí. Zastaví koňa. Zlezie z neho. Jazdec ide za dievčatkom. dievčatko za nim. Sú spolu. Konečne. Opäť mi tečú slzy. Som dojatá. Nesmierne šťastná.
Vítam a zvítavam sa s mojimi uzdravenými časťami. Vitajte. Viem, že od tohto dňa bude môj život zas o kus lepší.